Francúzska Polynézia – ďaleký raj. 2. časť: Mo'orea

Autor: Ľubor Šešera | 18.9.2019 o 13:04 | Karma článku: 1,77 | Prečítané:  646x

Kým Tahiti je najväčší ostrov Francúzskej Polynézie so zmesou domorodých chutí a vôní, jeho menšia sestra Mo'orea je miesto ako z dovolenkového raja. V amerických katalógoch ju ponúkajú ako destináciu pre medové týždne.

Kým Tahiti je najväčší ostrov Francúzskej Polynézie so zmesou domorodých chutí a vôní, jeho menšia sestra Mo'orea je miesto ako z dovolenkového raja: vyleštená, s nádhernou prírodou a bungalovmi čakajúcimi na turistov. V amerických katalógoch ju ponúkajú ako destináciu pre medové týždne.

Mo'orea

Ostrov Mo'orea je dlhý iba nejakých 18 km a žije na ňom približne 16 000 obyvateľov, zvyšok sú leniví turisti.

Ostrov je vzdušnou čiarou vzdialený od Tahiti iba 17 km a trajekty premávajú niekoľkokrát denne priamo z Pape’ete. Suchozemský našinec trajekty pozná z neďalekého Chorvátska a zvyčajne v ňom nevzbudzujú žiadne mimoriadne pocity. Ale tie premávajú v stredozemnom detskom bazéniku! Medzi Tahiti a Mo'orea je oceán! Cestou tam sa nám iba jemne predstavil, ale pri spiatočnej ceste ukázal, kto je tu pán. Po chvíli nám rozkolísal lodičku natoľko, že z reštauračného pultu popadali veci a reštauráciu zavreli. Na hornej palube sme dostali zákaz sa postaviť. Trajekt sa ani nesnažil ísť najkratšou cestou do prístavu, ale pod veľmi ostrým uhlom smeroval čelne proti vlnám tak, aby ho neprevrátilo. Zopár cestujúcich možno aj oľutovalo staršie hriechy. Predčasne, doplávali sme bez ujmy na zdraví.

Príroda

Trajekt vás preplaví len trochu viac než 17 km a – ocitnete sa v inom svete. Namiesto nekonečnej rady domčekov vás čaká krásna príroda, namiesto (trochu) hektického Tahiti pokojná blaženosť. Jedinú cestu, ktorá vedie popri pobreží okolo ostrova, lemujú palmy, za ktorými sa vypínajú exotické kopce. Nemusíte na ne ani vystúpiť, ponúkajú vám iba čarokrásnu kulisu.

My sme nemali príliš vydarené počasie, takže moje fotografie neoslnia. Náročnejší čitateľ nájde elegantnejšie zábery napríklad na tejto stránke.

Ak som napísal, že ostrovom vedie jediná cesta, nie je to úplne pravda. Existuje aj zopár odbočiek do vnútrozemia, kde príroda ešte viac očarí, ale tieto cesty často skončia ako nespevnené a ľutujete, že ste si nepožičali off-road.

Ostrov Mo'orea má na severe dva nádherné zálivy: východnejší Cookov záliv a trochu západnejší záliv Ōpūnohu. Cookov záliv je pomenovaný podľa veľkého anglického kapitána Jamesa Cooka, ktorý tu v roku 1769 pristál. Kyjakom po hlave dostal až o 10 rokov neskôr na Havajských ostrovoch, keď sa pokúsil zajať miestneho náčelníka (o histórii Havajských ostrovov som písal v piatom cestopise).

Na oba zálivy súčasne je krásny pohľad, ak v zálive Ōpūnohu odbočíte na úzku cestičku smerom do vnútrozemia a vystúpate na miesto nazývané Belvédere (vyhliadka). Ak vás neodfúkne, môžete sa kochať hodiny. Mne, žiaľ, záber nevyšiel, ale vychutnať si ho môžete napríklad tu.

Tropické ovocie

Do vnútrozemia vedie aj tzv. „ananásová cesta“, popri ktorej sa vyskytuje aj zopár ananásových plantáží.

Kúsok od nej sa nachádza aj jediná miestna fabrička. Vyrábajú v nej džúsy značky Rotui z tropického ovocia celej Francúzskej Polynézie. Do fabričky sa dá dokonca objednať na exkurziu so zdarma ochutnávkou džúsov a koktailov. A my, ako zástupcovia slovenského národa, sme ju nestihli!

Cestou okolo ostrova ma uchvátil ešte jeden obrázok: kravy pasúce sa pod palmami. Ten záber som si nemohol nechať ujsť. Je však dosť netypický: pasúci sa dobytok vo Francúzskej Polynézii príliš nenájdete. Syry sa dovážajú z „neďalekého“ Francúzska.

Trochu umenia

Mo'orea má tak trochu aj umelecký nádych. Nájdete tu zopár minigalérií rôznych umelcov, vrátane Francúzov, ktorí opustili rodnú krajinu pre exotiku Polynézie. Napokon, urobil to už slávny francúzsky maliar Gaugin, ale ten možno iba utiekol pred dlhmi.

Na ostrove v minulosti istý vynaliezavý Francúz založil aj kultúrne centrum Tiki village, v ktorom sa takmer denne odohráva domorodá tanečná show. Polynézske tance sme poznali už z Havajských ostrovov, tak sme radšej ušetrili na iné zážitky. Pozreli sme si aspoň zákulisie.

Bungalovy

Mo'orea domorodci prenechali turistom. Nenájdete tu však žiadne monštruózne hotelové komplexy. Turistickým ubytovaním Francúzskej Polynézie sú bungalovy. Tie luxusné hotely majú bungalovy postavené nad vodou, v plytkej lagúne, s čiastočne preskleným dnom a osvetlením, aby ste mohli rybičky pozorovať aj v noci, keď ste starší milionár a už neviete spať. Na ostrove Mo'orea medzi takéto luxusné rezorty patria Sofitel, Hilton a InterContinental.

Mimochodom, domčeky nad vodou majú svoj pôvod práve vo Francúzskej Polynézii. Prvé postavili traja podnikaví Američania v roku 1959 na ostrove Ra'iātea a vzápätí ďalšie na ostrove Mo'orea. Turistom sa natoľko zapáčili, že sa rýchlo rozmohli a stali sa charakteristickým ubytovaním pre bohatšiu klientelu Francúzskej Polynézie.

V našom rezorte Mo'orea Sunset Beach boli bungalovy na pevnej zemi a tak trochu pripomínali tradičné slovenské drevenice so šindľovou strechou. Len namiesto smrekov rástli naokolo palmy a uprostred zimy sme neodhŕňali sneh, ale sa slnili na pieskovej pláži.

Pláže

Asi najznámejšou verejnou plážou je Ōpūnohu beach. V nádhernom zálive, v pozadí s horami, pod palmami trávička. Prekvapilo ma, že v týždni bola takmer prázdna.

Nás však viac priťahovala malá súkromná plážička nášho rezortu s krásnym bielym pieskom  a fotogenickými palmami. Celkom som porozumel motívom oskarového herca Marlona Branda, ktorý opustil Ameriku a vybral sa dožiť svoj život do Francúzskej Polynézie. On si v nej ten svoj ostrovček dokonca prenajal na 99 rokov.

Veľa času sme na našej plážičke nestrávili, pretože bolo jednak trochu zima a jednak sme uprednostnili šnorchlovanie, o ktorom napíšem v nasledujúcom odstavci.

Šnorchlovanie pri hoteli Hilton

Náš múdry sprievodca nám odporúčal dve miesta na šnorchlovanie: jedno pri hoteli Hilton a druhé pri dvoch atoloch pár sto metrov od našej pláže. Ostrovčeky od našej pláže oddeľoval silný prúd v mori a počas nášho pobytu bol taký silný, že nám nechceli k nim požičať ani malý motorový čln.

Takže nám ostal iba Hilton. V Hiltone sú však prefíkaní, len tak vás na svoju pláž nepustia, vyberajú denné vstupné. Ale poradím vám. Dve uličky od vjazdu do hotela Hilton môžete vojsť medzi domy domorodcov a prejsť vyšliapaným chodníčkom až k malej pláži. Budú vás pri tom sprevádzať domorodí havinkovia, ale netreba sa báť, podobne ako domorodci aj oni sú veľmi priateľskí. Vodné bungalovy Hiltonu sa zrazu objavia kúsok pred vami a vy sa môžete ponoriť do podmorského sveta.  

Lagúna je pomerne plytká, 1,5 až 3 metre, ale veľmi príjemná. Aj rybičky sú trochu zminiaturizované, ale je čo obdivovať. Štandardne sú dosť plaché, ale jedna odrazu spravila krásny oblúk a vošla mi priamo do fotoaparátu. Vyzerala ako Avatar a k tomu jej modré telo nádherne zažiarilo pod fotobleskom.

Plávanie so žralokmi

Pár sto metrov od našej pláže bola v oceáne plytčina, ktorú obývali žraloky. Ako atrakciu ste si mohli ísť s nimi zaplávať. Naša dcéra hrozne zosmutnela, keď nám v požičovni kajakov povedali, že pre silný prúd nám žiaden nepožičajú a ona nebude mať vysnívaný zážitok z dovolenky. Ale malý motorový čln požičali a plní napätia sme vyrazili na vyznačené miesto.

Dcére najprv nebolo všetko jedno, keď som jej povedal, že teraz má vyskočiť z lodičky ako prvá. Ale po chvíli si povedala, že pred rodičmi sa strach neukazuje a vkĺzla do vody. Vzápätí už výskala od nadšenia, keď okolo nej preplával prvý žralok.

Útesový žralok čiernohrotý (angl. Blacktip reef shark), ktorého poznáte podľa tmavej škvrny na hornej plutve, skutočne nie je pre človeka nebezpečný. Ak teda nerobíte hlúposti. Upozornili nás napríklad, že keď vás míňa, nesmiete za ním začať zúrivo plávať, lebo by vás mohol považovať za predátora a trochu vás ochutnať. Dosahuje dĺžku 1,6 metra a vyzerá ako vystrihnutý z učebnice. Žije v plytkých vodách a často pláva tesne nad piesčitým dnom. Zriedka som ho videl plávať s hornou plutvou nad hladinou, ako sa zvykne zobrazovať v hororových hollywoodskych filmoch.

Keď sa vám trochu upokojí tep a  žraloky pozorujete s chladnou hlavou, uvedomíte si, akí sú majestátni plavci. Zjavne sme po čase získali ich sympatie. Dcéra sa im v súlade s filozofiou ‘be cool’ otáčala chrbtom, aby si mohla urobiť selfie a mne predviedli synchronizované plávanie. Azda najväčším zážitkom pre mňa bolo, keď sme s jedným žralokom plávali priamo proti sebe a on - uhol!

Popri žralokoch pri nás na plytčine plávali aj veľké raje, druhu Stingray. Dosahovali veľkosť okolo jedného metra, plus ďalší meter im pridával dlhočizný chvost. Kým žraloky si len tak plávali naokolo, tieto raje, keď vás zbadajú, sa vám vyberú naproti, aby sa mohli pritúliť. Domorodci ich totiž občas kŕmia tuniakmi a taká raja sa potom nazdáva, že každý je domorodec, pripláva k nemu v úrovni pása a zrazu sa horizontálne vztýči a pritúli: „Prosím si nejakú dobrôtku“. Môžete ju pritom po jej hladkom tele aj pohladiť. Keď nič nedostane, pokojne zas odpláva.

Alebo sa vám motá pri nohách a občas do vás ako zamilovaná priateľka jemne ďobne, aby ste si ju všimli. Ale beda, ak si nedáte pozor a nechtiac na ňu stúpite. Táto raja má totiž v chvoste tŕň s jedom. Jej bodnutie nie je iba bolestivé, ale často vyvolá rozsiahlu infekciu, po ktorej zaručene skončíte v nemocnici.

(Pokračovanie)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?