Francúzska Polynézia - ďaleký raj. 3. časť: Bora Bora

Autor: Ľubor Šešera | 1.10.2019 o 12:16 | Karma článku: 2,29 | Prečítané:  868x

Názov ostrova Bora Bora pochádza z tahitského „Pora pora mai te pora“, čo znamená „stvorené bohmi“. Keď sa vynoríte z oblakov a zjaví sa vám v plnej kráse s tyrkysovou lagúnou, pochopíte, že ho nemohla vymodelovať ľudská ruka.

Perla Francúzskej Polynézie

Ostrov Bora Bora pôsobí ako symbol dovolenkového raja. Tyrkysová lagúna, ktorá vyzerá, akoby ju prifarbili do cestovného katalógu, nad ňou luxusné bungalovy päťhviezdičkových hotelov, biely piesok, ktorý už ani nemôže byť jemnejší, koralové atoly a k tomu húfy vyparádených rybičiek a priateľské raje.

Ostrov Bora Bora má rozlohu iba 38 km2 (približne jedna desatina Bratislavy) a nachádza sa 230 km severozápadne od Tahiti. Let z Pappete trvá prbližne 45 minút. Názov ostrova pochádza z tahitského „Pora pora mai te pora“, čo v preklade znamená „stvorené bohmi“. Naozaj, keď lietadlo Air Tahiti začne klesať k pristávaniu a vám sa zjaví pohľad na centrálny ostrov s prstencom z koralových atolov a oslnivou tyrkysovou lagúnou, pochopíte, že tento ostrov nemohla vytvoriť ľudská ruka.

Bora Bora, podobne ako ostatné ostrovy Francúzskej Polynézie, vznikol vulkanickou činnosťou. Okolo krátera sa následne vytvoril koralový prstenec. Potom centrálny vulkán pod vlastnou tiažou začal postupne klesať. Priestor medzi ním a koralovou bariérou vyplnilo plytké more, lagúna. Na Bora Bora pre ňu bohovia namiešali tú najkrajšiu farbu.  

Lietadlo pristáva na atole Mute mimo hlavného ostrova, pretože ten je hornatý.  Z neho nás katamarán odváža „na pevninu“ do dedinky Vaitãpê. Teda, nás smrteľníkov. Pre návštevníkov päťhviezdičkových hotelov si prídu súkromné člny týchto hotelov.

Nás však Bora Bora nevíta podľa úvodov z cestovných katalógov. Je zamračené a fúka nepríjemný vietor. Spomenul som si, že Bóra (v chorvátčine) znamená tiež prudký nárazový vietor, ktorý vám vie pokaziť celú dovolenku. Nám sa o dva dni počasie zlepší, ale na Bora Bora musíte mať trochu šťastie: môžete zažiť pravý raj, ale aj situáciu, keď dva týždne neuvidíte slnko. On-line katalógy, samozrejme, ponúkajú ostrov ako ideálne miesto pre medové týždne.

Náš hotelík

Bora Bora sa preslávilo ako miesto päťhviezdičkových bungalovov nad tyrkysovou lagúnou. Zvyčajne sa nenachádzajú na hlavnom ostrove, ale na koralových atoloch. Bungalovy sú zoskupené do niekoľkých rezortov zvučných mien: Four Seasons, Conrad (Hilton), InterContinental, St. Regis (Mariott), Le Meridien (Mariott), Sofitel. V každom rezorte vytvára skupina bungalovov odlišný geometrický útvar. Cena jednej noci väčšinou presahuje 1 000€.

My, samozrejme, mierime do skromnejšieho hotelíka „na pevnine“. Aj keď je pravda, že takých ani na hlavnom ostrove veľa nenájdete. Nám sa podarilo nájsť iba jeden: hotel Maitai. Jeho majiteľke sa asi uľútostilo menej majetných turistov. Hotel má pritom krásnu záhradu s palmami, pekné, hoci menšie izby a útulnú plážičku. Cena izby na pevnine je zlomkom ceny bungalovu päťhviezdičkového hotela. Oplatí sa trochu si priplatiť a vybrať izbu s výhľadom na lagúnu.

V hotelovej knižočke vás slušne upozornia, aby ste šetrili vodou. Ostrov prakticky nemá zdroj pitnej vody. Voda sa získava odsoľovaním tej morskej. Navyše sa voda, ktorá vám odtečie v kúpeľni, recykluje na úžitkovú, ktorá sa používa na umývanie a polievanie záhradiek. Nuž, aj pozemský raj má obmedzené zdroje. 

Aby som nezabudol, náš hotelík mal ešte dve zaujímavé vlastnosti. Prvou bolo, že internet sa dal chytiť iba na balkóne. Druhou, ešte zaujímavejšou bolo, že len čo ste z izby vyšli všetci na balkón chytať internet, automaticky sa za vami zabuchli dvere do izby a zapadla na nich západka tak, že ste sa viac nevedeli dostať dnu. Geniálny vynález nejakého francúzskeho inžiniera. Nás na recepcii vopred varovali, ale postaršie Američanky z vedľajšej izby už na druhý večer zúfalo búchali a volali o pomoc a musel som ich zachraňovať. Ešte nikdy mi Američania neboli tak vďační.

Stretnutie so Slovákmi

Okrem zachraňovania Američanov sme na ostrove mali ešte jeden zážitok. Znenazdajky sme sa stretli s jednou štvorčlennou rodinou Slovákov. Nie, neboli žiadni emigranti, prileteli podobne ako my zo Slovenska. Ale tam podobnosť končila. Oni boli ostrieľaní moreplavci. Prenajali si katamarán a brázdili oceán medzi ostrovmi Francúzskej Polynézie. Moja úcta.

Pláže

Bora Bora nepatrí zrovna medzi miesta s dlhými pieskovými plážami. Očakáva sa, že budete bývať v bungalove, z ktorého po schodíkoch zostúpite priamo do lagúny s jemným pieskovým dnom a budete si užívať súkromie.

My sme v bungalove nebývali, ale na hotelovú pláž sme mali šťastie. Bola síce malá, ale cukríková. Pre náš hotelík prekvapujúco postačovala. Vždy sme na nej našli voľné ležadlá.

Jedným z dôvodov, prečo naša hotelová plážička nebola zaplnená, asi bolo, že pätnásť minút chôdze od nej sa nachádzala najznámejšia pláž ostrova, Matira beach. Na rozdiel od našej plážičky mala pozvoľný vstup do mora a more (pardón, oceán) malo onú krásnu tyrkysovú farbu. Žiaľ, až doma som zistil, že mám z nej jedinú fotku, v ktorej sa nevyškiera nikto z nás, aj to robenú v zamračenom počasí.

Rybičky pri plážových brehoch

Na Bora Bora ma fascinovalo, že vyparádené rybičky boli priamo pri pláži. Na pláži Matira aj v hĺbke 1 meter. Prevládali najmä druhy Convict surgeonfish, Lagoon triggerfishThreadfin butterflyfish.

Havajská národná ryba Humuhumunukunukuāpuaʻa má na Tahiti žltú papuľku a kratšie meno ʻO’iri ‘Uo’uo. V skutočnosti je to už iný druh: Logoon triggerfish, kým havajská „humu“ je Reef triggerfish. Na pláži Matira ju nájdete už v hĺbke 1 (slovom jeden) meter. 

„Motýlie ryby“ (angl. Butterfly fish) sa na Bora Bora predvádzajú v rôznych módnych variáciách. Táto vo variácii Threadfin neušla môjmu fotoaparátu na pláži Matira.

Pri našom hotelíku bolo dokonca priamo pri brehu zopár koralov a variácie rybičiek boli oveľa pestrejšie, okrem spomínaných tiež Angelfish, Moorish idol, Orange-lined triggerfish a ďalšie.

Výlet

Aj keď na Bora Bora sme žili na pomery amerických turistov skromne, jeden zážitok sme si dopriali: lodičkový výlet po lagúne. Naším kapitánom bol Fabien, Francúz, ktorý sa zaľúbil do miestnej krásavice, oženil sa tu a usadil.

Fabien, okrem toho, že priľnul k tomuto ostrovu, je aj milovníkom rýchlych motorových člnov, o čom sme sa o chvíľu mohli presvedčiť. Neviem, aký výkon mal motor jeho nového motorového člna, ale nadobudol som dojem, že by s ním mohol poháňať aj menšie lietadlo. Naša jazda po lagúne systémom formuly 1 bola síce zábavná, ale dôsledkom bolo, že ak ste nechceli byť katapultovaní do závratnej výšky, ešte aj na zadných sedadlách ste sa museli riadne držať a na fotografovanie vám už sily nestačili. Fotografovať sa dalo iba ak sa Fabien nad vami zľutoval a spomalil, aby vám niečo ukázal.

Koralová záhrada

Na druhej strane bol Fabien skutočný profesionál a vybral pre nás ozajstné  lahôdky miestnej lagúny.

Medzi tie najoslnivejšie patrila koralová záhrada. Na rozdiel od mohutných koralov kapitána Benoīta na Tahiti, tunajšie koraly boli  menšie, ale pestrejšie. Za všetko asi hovoria priložené fotografie. Aj keď manželka mala trochu nepríjemný zážitok, že ju naháňala podmorská príšera (Whitemouth Moray) a samozrejme nás prišiel pozrieť miestny žralok.

Akvárium

Miesto v lagúne s najväčšou hustotou rybičiek miestni priliehavo volajú Akvárium. Rybičky v ňom, na rozdiel od domáceho akvária, žijú síce voľne, na druhej strane ich turistickí sprievodcovia navykli na kŕmenie. Stačí si do ruky zobrať kúsok francúzskej bagety a rybičky sa na ňu neľútostne vrhnú. Zo strany ľudí je zakázané sa rybičiek dotknúť, ale zo strany rybičiek takýto zákaz nie je. Rybičky majú pomerne ostré zúbky (okusujú nimi koraly) a keď vám občas zakusnú aj do ruky, nie je to ako kŕmenie batoľaťa. Ja som svoju bagetu vypustil asi po minúte. Manželka bola statočnejšia a vydržala až do konca. 

Raje

V lagúne Bora Bora sa dajú nájsť všetky tri druhy polynézskych rají, ale chce to profesionála. Najmenej bojazlivé Stingrays (opisoval som ich v druhom dieli) sa s vami aj vyobjímajú, ale zvyšné dva druhy Eaglerays a Mantarays sú veľmi plaché. Fabien nám obe našiel.

Bodkované Eaglerays sme zbadali plachtiť v kŕdli nad jasným morským dnom.  Keď sme sa k nim priblížili, noblesne sa od nás vzdialili. Zopárkrát. A potom, akoby vedeli, že potrebujem obrázok do tohto blogu, sa zrazu otočili a majestátne pod nami podplávali, aby som si ich mohol odfotiť.

Mohutné Mantarays, ktoré dosahujú veľkosť až 5 metrov, sa však nad nami nezľutovali. Ostali v dostatočnej hĺbke na to, aby sme ich síce videli, ale nerobili sme si z nich žiadne celebrity do našich rodinných albumov.

(Koniec)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?